Jdi na obsah Jdi na menu
 


Rudý ďábel s duší rytiře

24. 8. 2006
Červený diabol s dušou rytiera Bol to mimoriadne nadaný muž, ktorý vedel plynule rozprávať siedmimi jazykmi, dobre sa vyznal v hudbe a pekne spieval. V spoločnosti sa správal neobyčajne slušne a nikto by v ňom nebol predpokladal vlastnosti, ktorými oplýval vo víre bitiek. Inakšie to bol človek tvrdého srdca, ktorý nepoznal zľutovanie s nepriateľmi ani s vlastnými podriadenými. Takto rozporuplne charakterizoval Fraňa Trencka jeho o 15 rokov mladší príbuzný, vojak a básnik, barón Fridrich von der Trenck. Už jeho zaujala postava muža, ktorý sa ešte počas života stal mýtom - čiastočne i vďaka skvelej autoštylizácii, prezentovanej vo Vlastnom životopise. Z tohto diela, pripomínajúceho Beňovského či Casanovove pamäti, neskôr čerpali mnohí románopisci - medzi inými i štúrovský prozaik Samo Tomášik, autor nedokončeného voľného prekladu (či parafrázy) románu rakúskeho autora Eduarda Breiera, pod názvom Barón Trenck, vodca pandúrov. Skutočnosť však bola ešte vzrušujúcejšia než fikcia. Barón Trenck svoj život prežil tak naplno, že bol schopný vytvoriť si paralelný osud, plný výstredných výmyslov. Pozrime sa teraz, čo sa skrýva pod, popri a medzi nimi. ČAS NEZRELÝCH MALÍN Príroda obdarila Trencka herkulovským vzrastom, súmerným telom a príjemnou tvárou. Kde sa tento muž zjavil, vzbudzoval živý záujem a údiv. Fraňo Trenck sa narodil roku 1711 ako najmladší z troch bratov v rodine dôstojníka Jána Henricha von der Trencka. Jeho otec pochádzal z Pruska. Ako príslušník armády Rakúskej monarchie slúžil v Taliansku, na sklonku života bol veliteľom posádky v Levoči, kde roku 1743 aj zomrel. Synovi Fraňovi zakúpil majetky v Slavónii, na území vojenskej hranice s Osmanskou ríšou. Práve tam sa Fraňo utiahol, keď ho ako dvadsaťročného pre nedisciplinovanosť prepustili od vojska. Mladý vojak s horúcou hlavou sa nudil. Do spravovania majetkov sa mu vonkoncom nechcelo. Preto začal na vlastnú päsť robiť poriadky s tlupami potulných hajdúchov. Vo víre neprestajných šarvátok však porušil krehké prímerie s Osmanskou ríšou. Vyľakaní rakúski úradníci dobrodruhovi naparili pokutu tisícsedemsto zlatých. Znechutený Trenck sa radšej vrátil k otcovi do Levoče. Ani pod dozorom starostlivého rodiča si však nedal pokoj. Sluhovi prikázal vyliať obsah nočníka na istú baronesu, aby sa jej pomstil za to, že prezradila jeho pomer s inou grófkou. Casanovovská historka s pozadím, naznačujúcim drsnejšie uhorské pomery, pobúrila nielen Trenckovho otca ako poriadkumilovného Prusa. Výtržník bol odsúdený na väzenie. Jedinou cestou úniku sa stal dobrovoľný vstup do ruskej armády. V tejto krajine strávil dva roky (1738 - 1740). Hoci sa vo svojom životopise vystatuje početnými výpravami proti Osmanskej ríši, prevažnú časť svoje služby strávil hýrením na Ukrajine. Pre vlastné obveselenie si kúpil tri otrokyne. Napokon bol pre neznášanlivosť a neporiadnosť odsúdený na smrť. Trest mu však zmenili na vyhostenie z Ruska a zákaz návratu. K otcovi do Levoče prišiel koncom mája roku 1740. Dlho sa však nezdržal a pobral sa ďalej, na svoje majetky do Slavónie. Tu však pri prenasledovaní zbojníkov protizákonne prekročil hranicu s Osmanskou ríšou. Veliaci generál, markíz Guadagni, ho dal pre nedisciplinovanosť trestne stíhať. Prenasledovaný Trenck sa uchýlil do azylu vo františkánskom kláštore. Odtiaľ potajomky prekĺzol do Záhrebu a neskôr do Viedne. NA PRAVOM MIESTE V PRAVÝ ČAS Práve v tom čase, v októbri roku 1740, nastupovala na trón mladá cisárovná Mária Terézia. Napriek úpornej snahe jej otca Karola VI. európske veľmoci odmietli akceptovať ženu na tróne. Rakúskej monarchii hrozilo bezprostredné nebezpečenstvo, predovšetkým od skvele vyzbrojeného a na malom území stiesneného Pruska, na čele s mimoriadne schopným vojvodcom Fridrichom Veľkým. Začala sa vojna o Sliezsko, konflikt, v ktorom ostrý chlapík, akým Trenck bezpochyby bol, prišiel vhod. Trenckovi bol teda trest odpustený. Dostal príkaz naverbovať v Slavónii dobrovoľníkov. Desiatky bojachtivých chorvátskych a bosenských hajdchov využili príležitosť a vytvorili pod velením majora Trencka jednotku obávaných pandúrov. Bizarný výzor týchto chlapov z vojenskej hranice Viedenčanov šokoval. Oblečení boli do belasých tureckých nohavíc a sivého dolománu (vesty) zo súkna. Na hlave nosili bohato zdobenú čiapku, na nohách sandále. Vyzbrojení boli krivou šabľou (handžárom), dvoma pištoľami a puškou. Ich najcharakteristickejším znakom však bol červený plášť s kapucňou, podľa ktorého do vojenských dejín a legiend vošli ako červení kapucíni. V Sliezsku sa však nová jednotka príliš nevyznamenala. Nedisciplinovaní pandúri sa namiesto boja radšej venovali drancovaniu opustených stanovísk nepriateľa a znižovali tak mobilitu rakúskej armády. Úspešne sa presadili len v drobných výpadoch, ktorých cieľom bolo získať korisť a zásoby. PRÍZRAKY V ČERVENÝCH KAPUCNIACH Ovládala ho chorobná vášeň k peniazom a v dôsledku toho bol nezvyčajne chamtivý a lakomý. V tridsiatom prvom roku života vlastnil už dva milióny zlatých, a pritom denne neutratil ani zlatý. Kam prišiel, dovolil svojim ľuďom bezohľadne zbíjať a lúpiť a potom vykupoval od nich korisť za malú cenu. Beda dôstojníkovi, ktorý mu neponúkol svoju časť. Takého odvážlivca posielal do najťažších bitiek a jeho majetok si privlastnil. Po ústupe rakúskych vojsk zo Sliezska, ktoré aj napriek mnohým posunom vojnového šťastia v podstate definitívne zabralo Prusko, bol Trenck odvelený do boja proti bavorsko-francúzskej koalícii, ohrozujúcej Čechy a samotné Rakúsko. Na prelome rokov 1741-1742 sa pandúri ako súčasť armády Jána Leopolda Bärnklaua začali presúvať zo západného Rakúska do južného Nemecka. V tejto výprave dosiahli pandúri prvé výraznejšie úspechy. Dňa 25. 7. 1742 dobyli Diesenstiein, kaštieľ na česko-bavorskej hranici, ktorý slúžil ako významný oporný bod nepriateľských vojsk. Sila Trenckovho oddielu spočívala predovšetkým v schopnoti rýchleho presunu a momentálnej improvizácie. Nedisciplinovaní vojaci bojovali takpovediac na vlastnú päsť, odvážne a vynaliezavo, nikdy však pritom nezabúdali na vojnovú korisť. Vrchní velitelia preto pandúrov nenasadzovali vo veľkých vojenských operáciách, kde zbytočne narúšali poriadok pravidelných formácií. Trenckov oddiel slúžil ako predvoj, výzvedná rabujúca družina a výstražné komando smrti zároveň. Desivé červenokapucňové prízraky svojimi nečakanými prepadmi doslova strašili Bavorov a Francúzov. Trenck, ako polomýtická postava "čierneho chlapa", či krutého vodcu lúpežníkov, sa stal hrdinom mnohých bavorských a českých povestí. V Bavorsku si dokonca vyslúžil prezývku Scheugraf (Pekelník). Pri dobývaní zámku Diesenstein vybuchla pracháreň a Trenck bol zranený. Odvtedy mal zohavenú tvár, takže nadobudol skutočne hrozivý vzhľad. Stal sa živou legendou a medzi vojakmi sa o ňom tradovali anekdotické historky hodné baróna Prášila. Mnohé z nich, v ovzduší už spomenutého baróna Munschausena, Casanovu či nášho Beňovského, zahrnul do Vlastného životopisu. Pri táborení v Jindřichovom Hradci napríklad zmiatol nepriateľskú posádku tak, že dal pochytať v okolí niekoľko stoviek mačiek a na chvosty im nechal priviazať fakle. Pri obliehaní mesta Cham údajne traja z jeho pandúrov prenikli cez hradby v ženskom preoblečení. V rozhodujúcej chvíli tejto bitky sa samotnému Trenckovi vzdalo 772 vojakov. V skutočnosti bolo dobytie mesta uľahčené silným vetrom, ktorý veľmi rýchlo rozšíril požiar, spôsobený bombardovaním. V polovici osemnásteho storočia už vo veľkých bitkách hrala technika jednoznačne významnejšiu úlohu než osobná iniciatíva hocako odvážneho jednotlivca. MÝTUS NA POCHODE Začiatkom roku 1743 sa jedna z fáz vojny o rakúske dedičstvo skončila. Sliezsko bolo stratené, Čechy však ostali súčasťou monarchie. Trenckov oddiel bol namiesto dovolenky využitý na potlačenie nepokojov v Slavónii. Vzbúrencov, ktorí sa postavili proti centralizačným snahám Viedne pandúri bleskurýchle rozdrvili. Najschopnejších bojovníkov z ich radov promptne zverbovali, a takto posilnení sa vrátili na zahraničné bojiská. Front sa tentoraz nachádzal v Porýní. Tu sa pandúri preslávili svojím bravúrnym prechodom cez rieku Rýn. Nestratili pritom ani jediného muža. Nechajme hovoriť znalca tejto problematiky, historika Bedřicha Heckela, ktorý akciu vo svojom dorozprávaní osudov Trencka podáva takto "S výkrikmi Alah! Alah! vyrazili červenokabátnici proti bavorským a francúzskym strážam. Ich útok bol taký prudký a prekvapujúci, že nik z nepriateľov nestačil vytiahnuť šabľu z pošvy. Tí, čo zostali nažive, bežali s desom v očiach do tábora, vzdialeného pol hodiny od rieky...Pandúri sa rútili ako stádo pekelných diablov a zmietli všetko, čo sa im postavilo do cesty. Nepriateľ nevládal ani vystreliť. Kto mohol, utekal, aby si zachránil aspoň holý život." Trenckov úspech bol súčasťou veľkej ofenzívy rakúskej armády, ktorá pod vedením skvelého stratéga Karola Lotrinského v júlových dňoch roku 1744 doslova zaplavila Alsasko. Trenck dostal za úlohu držať mesto Saverne. Tu sa dostal do konfliktu s oddielom francúzskeho pustošivého predvoja pod vedením dôstojnka Jacqua. V auguste 1744 Trenck prepadol mlyn pri Pfalzburgu, v ktorom zastihol dvesto nepripravených Francúzov na čele s Jacquom. Nepriateľa rozdrvil. Kto z Francúzov si neratoval život útekom, zahynul v mlynskom potoku alebo pod šabľami pandúrov, či chorvátskych husárov. Kým prevažná časť armád postupovala v presne usporiadaných líniách chránených zložitým systémom delostrelectva, malé oddiely poskytovali možnosť uplatnenia osobného hrdinstva, pôsobiaceho o to bizarnejšie, že obvykle nemalo žiaden vplyv na výsledok vojny. V takýchto oddieloch bolo plno don Quijotov, ktorí sa sklamaniu z bezcieľnosti bránili humorom a stávali sa barónmi Prášilmi, prevracajúcimi nemilosrdným výsmechom naruby seba i dobu v prúde absurdných chválenkárskych historiek. Vo svete, kde osobné hrdinstvo nebolo rozhodujúce, už vonkoncom nebolo rozhodujúce, čo sa stalo a čo nie. Všetko bolo možné a ak aj nie, nezáležalo na tom. Trenckove mačky s fakľami na chvostoch, či barón Prášil na delovej guli symbolizujú posledné groteskné gestá "rytierov", ktorí riadia a rozhodujú aspoň vo svete fikcie, bizarne a zúfalo nevieryhodnej - aby bolo jasné, že idealistickému, rytierskemu hrdinstvu vo vojne definitívne odzvonilo. PÝCHA A PÁD Hrdinstvo sem, hrdinstvo tam - víťazstvo ostáva víťazstvom, korisť korisťou. A bohaté územie východného Francúzska jej poskytlo viac než dosť. Nečudo, že sa pandúrom odtiaľ nechcelo do novej vojny s pruským cisárom. Napokon však ustúpili rovnako majstrovsky, ako cez Rýn vpadli. Museli sa ponáhľať. 16. 9. 1744 obsadili pruské vojská Prahu. Trenckovi pandúri sa ako súčasť rakúskej armády zúčastnili operácií v južných Čechách. 20. októbra 1744 sa vyznamenali pri dobývaní Českých Budějovíc. Odhodlane prešli cez studenú Vltavu a v hmlisté ráno 21. októbra už pred nimi pochodovalo tisíc pruských zajatcov, ktorí pod nohy plukovníka Trencka odhadzovali zbrane a čiapky. Karol Lotrinský na znak uznania ponúkol Trenckovmu pluku zaradenie do pravidelnej armády. Skúsený dôstojník však už poznal, v čom spočíva sila jeho chlapov a s úctou ponuku odmietol. Šťastia však bolo v tomto ťažení priveľa. V noci z 13. na 14. novembra 1744 pri obliehaní Kolína delová guľa prerazila Trenckovi ľavú nohu. Zo zranenia sa napokon vyliečil, nadosmrti však kríval. Za udatnosť bol odmenený samotnou panovníčkou. Na audiencii 17. januára 1745 smel v prítomnosti vládkyne monarchie sedieť. Priazňou povzbudený Trenck sa po krátkej verbovačke v Slavónii vrhol s novou vervou do bojov proti Prusom. 30. novembra 1745 sa zúčastnil bitky pri Žďári. Jeho pandúri počas bitky opustili šíky a rabovali pruský tábor, čo uľahčilo, podľa vyjadrenia samotného pruského cisára Fridricha, víťazstvo jeho vojska. 25. decembra bol podpísaný Drážďanský mier, ktorým Mária Terézia definitívne uznala stratu Sliezska. Trenck bol nepriateľmi vo Viedni očiernený ako strojca porážky. Jeho predchádzajúce zásluhy spôsobili, že vojenský súd, ktorý ho mal vziať do väzby, sa voči nemu správal benevolentne. Až do chvíle, keď na posmešky jedného z dôstojníkov, ktorých pre zbabelosť vyradil z pluku, reagoval v opere za prítomnosti cisárovnej tak, že posmeškára schmatol a hodil do parteru. Jeho položenie sa ešte zhoršilo, keď počas pojednávania napadol sudcu, ktorým bol jeho osobný nepriateľ gróf Lowenwald. Rozsudok súdu, vynesený v júli 1747, znel: smrť. Mária Terézia však hrdinu omilostila a trest zmenila na doživotné väzenie v kazematách brnenského Špilberku. Podľa očitých svedkov sa bývalý dobrodruh dal na pokánie. Intenzívne sa stýkal s rádom kapucínov. Zomrel 4. októbra 1749, oblečený na vlastné želanie do kapucínskeho habitu, s tonzúrou vyholenou ako mních. Nuž, antitéza hodna viedenského baroka. Pochovaný bol v krypte kapucínskeho kostola do truhly, na ktorej bolo vyryté heslo rodu Trenckovcov Per procellas ad portum (Búrkami k prístavu). Zabalzamovanú mŕtvolu dobrodruha dodnes obdivujú turisti z celého sveta. Pri pohľade na ňu sa nám neodbytne natíska otázka, kým vlastne bol? Surovým a nezodpovedným dobrodruhom? Šľachetným rytierom? Hrdým individualistom, búriacim sa nastupujúcej proti dobe uniforiem? Hrabivým lupičom a pôžitkárom? Pravda bude asi niekde uprostred. Trenck bol pravým dieťaťom svojej doby. Plný barokových rozporov medzi vysokým a nízkym, cynickým a jemným. Plasticky živý a preto nesploštiteľný do jedného celistvého obrazu. Živý v storočí odchádzajúcich individualistických héroov, ktorí sa trpko smejú sami zo sveta i zo seba. Casanova, Cagliostro, Munschausen, Trenck... František Litecký